Čestní občania Znieva

Brezány Andrej

(1909 – 1992)

Čestný občan Znieva

Vlastným menom Štefan Attila Brezány. Básnik, ktorý patril do generácie Jána Kostru, Andreja Plávku, Františka Hečka. Knižne publikoval a pôsobil i ako redaktor rôznych novín a časopisov.

Narodil sa 11.1.1909 Štefanovi II. Brezánymu (1874 – 1928), vedúcemu Uhorskej Kráľovskej Pošty v meste Salgótarján, rodákovi z Čadce, ktorý mal silné národné cítenie a Antónii, rod. Mališkovej (1882 – 1909), dcére kupca a olejkára Jozefa Mališku a Márie Haľamovej z Kláštora pod Znievom.

Študoval Ľudovú školu v Žiline, maturoval na Štátnej reálke Jána Palárika v Žiline. Spolu so spolužiakom Jánom Kostrom, rodákom z Turčianskej Štiavničky a so žilinskými vysokoškolákmi založili v r. 1926 Literárnu družinu Postup. Bol blízkym priateľom básnika Rudolfa Dilonga, predstaviteľa katolíckej moderny. R. 1929 - 1930 študuje Prírodovedeckú fakultu Karlovej Univerzity v Prahe, ktorú musel pre finančné dôvody prerušiť. Neskôr, externe,  študuje na Právnickej  fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po skončení štúdií pracuje ako zmluvný účtovník v Bratislave, ale aj ako redaktor denníka Slovenská krajina v Žiline. V Bratislave zakladá literárne združenie SMER spolu so začínajúcimi spisovateľmi (Figuli, Hečko, Letko), je aj spoluredaktorom Almanachu 3. literárnej generácie.

R. 1932 uzatvára manželstvo s Angelou Natáliou rod. Hoos-Štrbovou, deti Ivan Štefan Brezány (1932) a Dušan Jozef Brezány (1935). V rokoch 1931 - 1954 vystriedal rôzne miesta v republike (Prievidza, Brezno, Banská Bystrica, Žilina, Kysucké Nové Mesto) ako účtovník, úradník, vedúci plánovacieho rozpočtového oddelenia. Počas pôsobenia na Kysuciach sa venoval osvetovej práci a výchove mladých autorov. Stáva sa z neho spoluredaktor literárnych zborníkov Svitanie slova, jeden zo zakladateľov ochotníckej súťaže Palárikova Raková, literárnych súťaží Jašíkova Turzovka  a Jilemnického dni. Po odchode z Kysúc sa vracia do Žiliny (1969) a stále literárne tvorí..

Umiera po ťažkej chorobe 10. mája 1992 v Žiline, kde je pochovaný na Starom cintoríne.

Čestné občianstvo mu bolo udelené rodnou obcou Kláštor pod Znievom v roku 1974, kedy vydala básnickú zbierku Rodisko pri storočnici od zrušenia znievskeho gymnázia. 

Ocenenia:

*  Zaslúžilý občan mesta Žilina

*  1974 – čestné občianstvo obce Kláštor pod Znievom

* 1980 – Zaslúžilý pracovník kultúry (udelil minister kultúry M. Válek)

* 2009 – Genius loci Solnensis (in memoriam) - za kultúrny rozvoj  mesta Žilina

Čulen Martin

(1823 – 1894)

Čestný občan Znieva

V Kláštore pod Znievom žil od konca augusta 1868. Tu s pomocou richtára Jána Capka vykonával prípravné akcie za účelom založenia slovenského katolíckeho gymnázia. Slovenskí národovci pod Čulenovým vedením využili zákonom stanovenú možnosť garantujúcu cirkvám a obciam zakladať vlastné školy bez štátnej dotácie. Preto sa organizovala celonárodná zbierka. Sám Čulen venoval 100 zlatých.

Od 3.10.1869 sa začalo s vyučovaním na gymnáziu v Kláštore pod Znievom, pričom nastúpilo 73 študentov pochádzajúcich z chudobných slovenských rodín. Riaditeľ Čulen konštituoval kvalitný profesorský zbor. V škole kládli dôraz na zásadu spojenia školy so životom, a tak priekopnícky realizovali projekt prvého reálneho gymnázia v celom Uhorsku. Počet študentov stúpol na 187.

Úspechy Čulenovej školy boli tŕňom v oku maďarskej vláde i cirkevnej hierarchii. Gymnázium 21.9.1874 zatvorili, zo Znieva odišlo 141 študentov.

Martin Čulen odchádza za farára do Častej, kde aj zomrel.

Hrušovský František

(1903 – 1956)

Čestný občan Znieva

Narodil sa v Lovčiciach neďaleko Trnavy. Univerzitné štúdiá absolvoval v Prahe, Krakove a Bratislave. Celý život sa venoval vede, kultúre a histórii. Bol funkcionárom viacerých slovenských inštitúcií na Slovensku. V r. 1945 s matičnou delegáciou opustil rodné Slovensko a žil v emigrácii v Rakúsku, Nemecku, Taliansku. V roku 1947 prišiel do USA, usadil sa v Clevelande v štáte Ohio, kde v roku 1956 zomrel.

Dokázal, že slovenský národ má dejiny. Jeho historická tvorba je rozsiahla. Z knižnej produkcie vydal Slovenské dejiny (1939-44), Slovensko v dejinách strednej Európy (1939), Prehľad slovenských dejín (1936), Obrázkové slovenské dejiny (1942), Slovenskí vladári (USA 1948), Slovenské rehole v Amerike (USA 1945) a ďalšie.

Jeho životná púť bola spojená s Kláštorom pod Znievom v rokoch 1931 – 1945, kedy vykonával funkciu riaditeľa tunajšieho gymnázia. V tomto čase sa úroveň gymnázia zlepšovala. Riaditeľ Hrušovský zaviedol pre žiakov nový školský poriadok, ktorý pre nich platil aj mimo školy. A tak sa stávalo, že po večeroch profesori kontrolovali život študentov.

Študenti na neho spomínajú ako na človeka územčistého, spokojnej tváre. Hovoril pokojne, jasným hlasom. Rukami negestikuloval. V príhovoroch sa nemýlil, vetu nepretrhol, nič neopravoval. Všetci znievski študenti hovorievali o direktorovi Hrušovskom s úctou, obdivovali ho.

Osobne sa zaslúžil o výstavbu modernej budovy gymnázia, v ktorej dnes sídli Základná škola Františka Hrušovského, Gymnaziálna 197, Kláštor pod Znievom.

Korec, Ján Chryzostom

(1924 - 2015)

Čestný občan Znieva

Študent znievskeho gymnázia. Kardinál, biskup nitrianskej diecézy, náboženský spisovateľ. Filozofiu absolvoval v Trnave a Brne. K jezuitom do Ružomberka vstúpil v septembri 1939. V r. 1942 sa prihlásil na externé štúdium na znievske gymnázium. J. CH. Korec zložil prijímacie skúšky až do septimy, pretože ako talentovaný žiak úspešne zložil všetky skúšky z gymnaziálnych predmetov od kvarty.

Pri maturitných skúškach v r. 1944 ho skúšali najlepší profesori znievskeho gymnázia Dr. František Hrušovský a prof. Koperdák. Teológiu študoval v Trnave. Za kňaza ho vysvätili tajne v Rožňave a v r. 1951 tajne aj za biskupa. Po roku 1989 sa stal nitrianskym diecéznym biskupom a vymenovali ho za kardinála.

Vo svojom článku „Živé svedectvo kultúry a viery Slovenska“ o Znieve píše: „O Kláštore pod Znievom som vedel už z kníh... Naživo som ho poznal až v roku 1942, keď som mal tam v novom gymnáziu dokončiť štúdiá a zmaturovať... V januári 1944 sme išli na polročné skúšky v oktáve v zime po snehu. Mám ešte fotografiu, ako sa vezieme na saniach z Turč. Sv. Martina do Kláštora pod Znievom. Všetko okolo nás a saní bolo biele. Cez skúšky sme bývali v sirotinci...“

V roku 1994 prišiel do Kláštore pod Znievom na pozvanie po 50- ich rokoch od maturity, kde na sv. omši pod stromami neďaleko bývalého gymnázia slúžil svätú omšu a povedal kázeň.

Zomrel 24. októbra 2015 v Nitre. 

Čestné občianstvo Jánovi Chryzostomovi kardinálovi Korcovi odovzdal starosta obce Ing.Vladimír Šišan v rámci slávnosti 125.výročia otvorenia Prvého slovenského katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom a 100.výročia úmrtia Martina Čulena 24.-26.6.1994.

Korauš Matej, Dr.

(1835 – 1918)

Čestný občan Znieva

Dr. Imrich Matej Korauš sa narodil 16. novembra 1835 vo Valči v rodine, ktorá bola silne pripútaná k slovenskému životu a tak získal prvé názory na spoločenský a politický život. Aj neskôr, ako vysokoškolák, cítil zodpovednosť za budúcnosť svojho národa. Ako vojak a lekár sa nebál zúčastňovať každého národného pohybu a svojím nekompromisným postojom k nedostatočnému riešeniu slovenských otázok si už v armáde vyslúžil označenie pansláv! Preto sa mladý lekár časom  stáva v armáde persona non grata.

V r. 1871 ho riaditeľ Martin Čulen prijíma za profesora Znievskeho gymnázia, presvedčený  o Koraušovej čestnosti a nadanosti. Korauš bol už v tom čase známym i slovenskej verejnosti. Písal do novín a časopisov odborné lekárske články, príspevky z prírodných vied a vyjadroval sa k otázkam slovenského národného hnutia. Jeho príchodom na Znievske gymnázium získal profesorský zbor vedeckú silu. Jeho hlavným predmetom je prírodopis, v jeho rámci vyučuje i biológiu, anatómiu a chémiu. Pamätná je i jeho fotografia so študentami, ktorí sa so svojím profesorom dali zvečniť po zatvorení gymnázia...

Popri škole prehlbuje svoju účasť v národnom hnutí, preto si ho začínajú všímať aj štátne úrady a spolu s Martinom Čulenom ho označujú za najväčšieho a najzúrivejšieho pansláva, nebezpečného uhorskému štátu. Korauš je pod Znievom jedným z hlavných organizátorov besied a prednášok v kláštorskom Slovenskom kasíne, kde sa znievske obyvateľstvo schádzalo po zimných večeroch, aby sa vzdelávali v národnom duchu... Paleta jeho prednášok bola pestrá. Prednášal o hygiene, chorobách, o prírode, človeku, o spoločnosti...

V roku 1873 vypukla v Znieve a na okolí cholera a Dr. Korauš sa s ňou púšťa do nerovného boja s touto zákernou a mimoriadne nebezpečnou epidémiou a s nasadením vlastného života nad ňou víťazí za necelé tri týždne. Za túto humánnu a obetavú prácu dostalo sa mu uznania aj z nadriadených maďarských úradov, dokonca od samotného ministra školstva.

V roku 1874 zakladá pod Znievom Hasičský spolok a stáva sa jeho prvým predsedom. Po zrušení gymnázia odchádza načas do Pešte, ale opätovne sa vracia do Znieva, kde sa už natrvalo usadzuje a  púšťa  sa aj do politickej práce.

Dr. Korauš umiera symbolicky deň pred vznikom Československej republiky, 27.októbra 1918,  pochovaný je v Kláštore pod Znievom.

Čestné občianstvo Kláštora pod Znievom in memoriam mu bolo udelené za prácu pre obec Kláštor pod Znievom a pre slovenský národ v dobách pre Slovákov najťažších pri príležitosti osláv 150. výročia založenia Znievskeho gymnázia v Kláštore pod Znievom 4. októbra 2019. 

Ernest Polóni
(1844 – 1928)

Čestný občan Znieva

Narodil sa 26. apríla 1844 v Kláštore pod Znievom v miestnej časti Riadok. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, univerzitu v Pešti. Pre nedostatok financií musel často štúdiá prerušiť, napriek tomu sa mu podarilo štúdiá dokončiť. Ešte pred ukončením univerzity ho Martin Čulen volal učiť na Znievske gymnázium, Polóni sa ale racionálne rozhodol, že najprv ukončí univerzitu, až potom bude dávať svojmu národu všetko... Štúdiá ukončil v roku 1875 aprobáciou z latinčiny a gréčtiny s vyznamenaním. Veľmi bolestne sa ho potom dotkla správa o zatvorení Znievskeho gymnázia a tak napriek ponukám z ministerstva odchádza na protest do Ruska.

Mladý Polóni bol už vtedy nadšený národovec a slavianofil. Od Znievčanov, ktorí prichádzali z obchodných ciest z Ruska si požičiaval knihy, preto mu nebolo ťažké ovládať ruský jazyk už po ročnom pobyte v Petrohrade, kde aj zložil nostrifikačné skúšky. Nadanie a rozhľadenosť Polóniho, najmä v antickej spisbe mu získali autoritu u cárskeho dvora.

Ako nepravoslávny cudzinec je vymenovaný do viacerých funkcií... Bol napr. riaditeľ Tambovského gymnázia, dvorný radca, radca kolégia ministerstva a cárskeho sboru, štátny radca. Ocenený bol mnohými vyznamenaniami od cárov Alexandra III.  aj Mikuláša II. Polóni získal okrem iných rad svätého Stanislava III. i II. Stupňa, rad svätej Anny III. i II. stupňa, rad Vladimíra IV. Stupňa.. Všetky vysoké pocty, ktoré udelili Polónimu boli ocenením jeho zásluh na poli pedagogickej a literárnej činnosti.

V roku 1914 prichádza na rodné Slovensko, aby sa presvedčil, ako po rokoch vyzerá jeho rodná vlasť, Turiec i milovaný Zniev. Tu ho zastihla 1. svetová vojna. Vrátiť do Ruska sa už nemôže. Na krátky čas preberá funkciu riaditeľa gymnázia v Prievidzi a riaditeľa Učiteľského ústavu v Turčianskych Tepliciach a od roku 1921, ako 77. ročný sa stal riaditeľom obnoveného gymnázia v rodnom Znieve.

Ernest Polóni umrel 29. apríla 1928 za stolom riaditeľne Znievskeho gymnázia.

Čestné občianstvo im memoriam Kláštora pod Znievom dostal 4. októbra 2019 pri príležitosti osláv 150. výročia založenia Znievskeho gymnázia v Kláštore pod Znievom.

Štilla Miloš

(1929 - 2010)

Čestný občan Znieva

Študent znievskeho gymnázia. Docent, Csc., prom. historik, pedagóg, redaktor, publicista.

Narodil sa 27.11.1929 v Banskej Štiavnici. V r. 1938 – 1950 vyrastal v Znieve v rusofilskej rodine. Zniev sa stal jeho druhým „rodným mestom“. Obľúbil si ho natoľko, že po skončení vysokoškolských štúdií (Pedagogická fakulta Slovenskej univerzity a Filozofická fakulta Univerzity Komenského) sa ako promovaný historik začal venovať dejinám Znieva a jeho osobnostiam. Celý svoj život sa venoval nášmu historickému mestečku. Prečo? Už ako študent gymnázia sa oboznamoval s históriou Znieva, jeho krásnym okolím a lásku k Znievu mu vštepovali aj gymnaziálni profesori, akými boli riaditeľ gymnázia a prof. dejepisu František Hrušovský, rodáčka Znieva profesorka prírodopisu Viera Volková, profesorka ruštiny Mária Polóniová, profesorka slovenčiny Helena Miazdrová a ďalší.

Pôsobil ako vysokoškolský učiteľ na pedagogickom inštitúte v Martine, Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici na katedre histórie, odkiaľ ho v roku 1971 totalitná moc za jeho monografiu Znievske gymnázium (1969) vyhodila a zakázala publikačnú, vedeckú, výskumnú činnosť a znemožnila mu celých 20 rokov akúkoľvek aktivitu. Až v roku 1990 bol rehabilitovaný a vrátil sa na PF v Banskej Bystrici, kde ho menovali za riaditeľa Vedecko-výskumného ústavu regionalistiky a zvolili za prodekana.

Stal sa uznávaným historikom Znieva, o histórii ktorého vydal niekoľko vedeckých prác. Nedopovedané slová (1962), Zniev a okolie (1963), Znievske gymnázium (1966), Prínos Znieva pre slovenské dejiny (1968), Znievske gymnázium, 2. doplnené a prepracované vydanie (1969), Pamätnica znievskeho gymnázia (1970). Vydal i ďalšie vedecké monografie, štúdie v odborných časopisoch a zborníkoch, články v periodickej tlači.

Dom Miloša Štillu v Kláštore pod Znievom a jeho účasť na podujatí v Kláštore pod Znievom.

Jozef Kluch

(1748 - 1826)

Čestný občan Znieva

Narodil sa 30.3.1748 v Kláštore pod Znievom. Študoval na vyššej teologickej škole v Znieve a Ostrihome, filozofiu a teológiu v Trnave. Za kňaza bol vysvätený roku 1771. Bol profesor na Trnavskej univerzite, vicerektor seminára, od roku 1777 tajomník ostrihomského arcibiskupstva, v roku 1779 ho vymenovali za asesora Svätej stolice, neskôr za ostrihomského kanonika, komárňanského arcidiakona, kapitulárneho vikára a v roku 1806 za bosnianskeho biskupa. Od roku 1808 až do roku 1826 bol nitrianskym biskupom. Zomrel 31.12.1826 v Močenku, pochovaný je v krypte nitrianskej katedrály.

Pochádzal z chudobnej rodiny poddaného, pochopil krutosť sociálnej biedy a to poznačilo celý jeho život. Žil pre chudobu, rozdal celý svoj majetok a v roku 1808 založil fundáciu 55 000 zlatých pre pomoc chudobným. Z nej bola určitá časť venovaná jeho chudobným príbuzným, chudobným konvertitom z Turca a dvanástim žobrákom z Kláštora pod Znievom.

Z jeho ďalších fundácií dostala naša obec bezmála 100 000 zlatých, ktoré boli použité na opravu kalvárskeho kostola v roku 1816, o čom svedčí aj dodnes zachovaný latinský nápis nad vstupnými dverami do kostola: „Dobročinnosťou najdôstojnejšieho pána Jozefa Klucha, nitrianskeho biskupa. Zo zrúcanín vyslobodený a obnovený v roku 1816.“

Odkaz biskupa Klucha až do dnešných dní pripomína aj relikviár sv. Kríža a nápis na zvone farského kostola sv. Mikuláša v Kláštore pod Znievom, kde je uvedené, že na jeho výrobu daroval finančný príspevok v roku 1826.

Vladimír Šišan

(1949 - 2013)

Narodil sa v Čekankách, okres Detva. Po ukončení gymnázia študoval na Vysokej poľnohospodárskej škole v Nitre. Pracoval ako ekonóm v poľnohospodárskych podnikoch. V r.1989 aktívne vstúpil do verejno – politického života a v r. 1991 ho občania zvolili za starostu.

Po nástupe do funkcie vypracoval projekt rekonštrukcie a revitalizácie celého spoločensko – kultúrneho a hospodárskeho života obce. Počas obdobia, kedy vykonával funkciu starostu, sa v obci zrealizovali tieto investičné plány: plynofikácia obce, kanalizácia a čistička odpadových vôd, vybudovanie skládky odpadov, rekonštrukcie a opravy obecných objektov, rekonštrukcia historickej budovy Znievskeho gymnázia, plynofikácia časti obce Ihráč, rekonštrukcia druhej budovy gymnázia, budovanie nových chodníkov a cesty na cintorín, rekonštrukcia verejného osvetlenia, úprava potokov, výstavba kultúrneho domu v časti obce železničná stanica a ďalšie.

Vážil si históriu našej obce, čoho dôkazom je organizovanie osláv pri rôznych historických výročiach obce i jej rodákov. Propagoval svoju obec aj vydavateľskou činnosťou ako významné centrum cirkevného, školského a národno - buditeľského života. Spolu s Milošom Štillom bol spoluautorom publikácie Kláštor pod Znievom v dejinách národa. V r. 2002 sa konalo jeho prvé stretnutie s predstaviteľmi poľského Golúchowa . Neskôr podpísal zmluvu o spolupráci obcí. Táto pretrváva dodnes.

Vo funkcii starostu pracoval do roku 2006. Čestné občianstvo mu bolo udelené v septembri 2013 pri príležitosti jubilea obce – 900 rokov prvej písomnej zmienky ako prejav spoločenského ocenenia, uznania a verejného poďakovania.

Zachej Samuel Jaroslav

(1841 - 1918)

Čestný občan Znieva

Zachej sa narodil v Bystrej pri Brezne 31. marca 1841 v rodine banského úradníka. Ľudové školy vychodil v Bystrej, gymnázium v Banskej Štiavnici, kde sa spriatelil s Andrejom Kmeťom. Zo Štiavnice odchádza dokončiť štúdiá do Banskej Bystrice kde si v kruhu národne uvedomelých profesorov a žiakov vštepil zápal za slovenský život.

Sklony k literárnej tvorbe mu otvorili cestu i k biskupovi Moyzesovi, ktorý v Zachejovi zbadal veľký talent. Posiela ho preto na budapeštiansku univerzitu, kde mali slovenskí bohoslovci literárnu školu. Jaroslav sa už v prvom roku štúdií stáva jej predsedom.

V kruhu slovenských národovcov si Zachej uvedomuje, že bez národa je život nemysliteľný, že každý čestný človek musí byť v prvom rade národne uvedomelým občanom a že musí podľa svojich možností prispievať k povzneseniu svojho národa. Stáva sa vášnivým obrancom slovenských záujmov a nebojácnym diskutérom s maďarskými protivníkmi a to nebolo po vôli cirkevnej vrchnosti v Pešti. Preto dobrovoľne odchádza do Viedne, kde študuje filozofiu a históriu. Medzi viedenskými Slovákmi organizuje slovenský spolok Tatran.

Po dokončení štúdií odchádza  znovu do Pešte, vstupuje do redakcie Pešťbudínskych vedomostí, kde píše pod pseudonymom Jaroslav Ďumbiersky. Zachej je všade tam, kde sa pripravujú plány pre oživenie slovenského hnutia, patrí medzi Slovákov, ktorí s Čulenom pripravujú a vydajú Ohlas k slovenským katolíkom, v ktorom vyzývajú založiť slovenské katolícke gymnázium. Logickým pokračovaním týchto snáh je Zachejov príchod za profesora na znievske gymnázium hneď od prvého školského roku...

Zachejovo všestranné vzdelanie mu vtláča pečať najaktívnejšieho člena profesorského zboru v škole i mimo školy. Múry školy boli pre Zacheja priúzke: ja zapisovateľom patronátu, vedie samovzdelávací krúžok žiakov, nacvičuje divadlá, organizuje výlety a slávnosti, aktivuje osvetovú prácu v Znieve a v jeho okolí, zakladá spolky, prednáša, píše, publikuje. Táto všestranná činnosť je korunovaná úspechom...Získal si lásku žiakov i občanov. Svoje poslanie – byť učiteľom – vidí ako najnutnejšiu a najúčinnejšiu prácu pre národ. Učí, pomáha, vzdeláva, dáva svoj skromný plat chudobným žiakom, lebo budúcnosť národa vidí v generácii ktorú vychováva.

Zachej sa v Znieve cítil ako doma. O tomto období píše ako o „najšťastnejšom a najplodnejšom“ v celom svojom živote.... Po zatvorení gymnázia odišiel do redakcie Národných novín, neskôr vydáva populárny mesačník Zora, prevzal vydávanie Orla.. Situácia v národnom hnutí sa však tak zhoršovala, že Zachejovi neostávalo nič iné, ako odísť do cudziny. Usadil sa v bulharskej Sofii a postupne sa i tu začína zapájať do verejného života.

Založením spolku Slavianska beseda sa stáva známym v celej Sofii. Na Slovensko však nezabúda! Vydáva knihu Slováci. Ich minulosť a budúcnosť. Do slovenčiny prekladá bulharské diela, oboznamuje Slovensko o živote Bulharov... Keď bol v roku 1910 v Sofii kongres slovanských novinárov, Svetozár Hurban Vajanský o Zachejovi napísal: V Sofii ja Zachejova osoba vysoko vážená a ctená... Bolo mi zádušnou radosťou, že u nás postavenia a chleba zbavený profesor Znievskeho gymnázia skvele v Bulharsku predstavuje slovenský národ, keď stojí na čele najvyššieho spolku bulharského: Slavianskej besedy!

Pri Zachejovej 70tke na počesť tohto skromného, ale veľkého Slováka mu blahoželajú všetci významní predstavitelia bulharského verejného života , sám bulharský cár mu posiela kvety, vlastnoručne písaný gratulačný list a Zacheja vyznamenáva oficierskym krížom rádu sv. Alexandra, najvyšším štátnym vyznamenaním, aké mohol dostať Slovák Jaroslav Zachej! Napriek oceneniam a úspechom v zahraničí Slovensko stále niesol vo svojom srdci. Svedčí o tom i báseň:

Za tebou vlasť drahá,

mrie duša boľavá

zďaleka,

podaj mi útechy,

keď cudzie ma svety

zavreli, zastreli...

Samuel Jaroslav Zachej umiera v cudzine 4. februára 1918.

4. októbra 2019 mu bolo po Martinovi Čulenovi, druhej najväčšej postave 1. obdobia Znievskeho gymnázia, udelené Čestné občianstvo Kláštora pod Znievom in memoriam.

Kláštor pod Znievom v dejinách národa. Miloš Štilla - Vladimír Šišan. Obecný úrad v Kláštore pod Znievom, 2004

Miloš Štilla. Vladimír Šišan. Obecný úrad v Kláštore pod Znievom, 2006

Zborník na počesť Martina Čulena. Dr. Pavol Parenička. 1994

Miloš Štilla - Znievske gymnázium 

Fotografie: ALU SNK